Keď smiech dodáva odvahu...

Zdravotní klauni prinášajú smiech a radosť do nemocníc. No nie je to len o zábave, sú situácie, ktoré ich uistia o tom, že smiech naozaj pomáha. Svoj príbeh nám rozpovie Janka Sovičová, ktorá je pre deti v bratislavských nemocniciach známa hlavne pod menom sestrička Lila. Sama je mamou, a práve preto ju o to viac teší, keď môže vďaka svojmu klaunskému “JA“ prispieť k malým zázrakom.

Veselý smiech detí, to bolo v ten jesenný slnečný deň počuť na ortopédii. A za dverami jednej z nemocničných izieb bola Maťka. Už nejaký čas ležala na ortopédii po operácii chrbtice a túžbou doktorov a aj jej mamy bolo vidieť ju opäť na nohách. Malá 14-ročná tínedžerka ležala a bavila sa na zoznamovaní s doktorom Hugom Huspeninom, ktorý šarmom len tak sršal... a ja, sestrička Lila, som sa snažila udržať ho na uzde. Jeho šarm a humor je totiž niekedy tak oslnivý, že ma až štípu oči.

Do toho zrazu vošiel do izby sanitár s vetou: "Tak čo, postavíme sa?"

Keďže my s Hugom sme už stáli a Maťke sa nejak nechcelo, nechali sme sa inšpirovať romantickými filmami, tam vždy dvaja zaľúbenci bežia oproti sebe a nakoniec... však vieme... vpadnú si do náručia! Takže milý Hugo dostal príkaz stáť až pri dverách. A kým sa Maťka snažila postaviť do stoja vzpriameného, skúšal si rôzne pózy, aby pôsobil príťažlivo a Maťka k nemu šla.... Netušíme prečo ( :) ), ale Maťka, ani jej mama sa nedokázali tváriť seriózne a neustále sa smiali. A potom to prišlo! Maťka urobila k Huspeninovi pár nesmelých krôčikov, ja som do toho hrala na ukulele srdcervúci hit s textom: "Teraz sa postavím a budem chodiť po chodbe".

A Maťka skutočne šla... a šla a Huspenina šiel pred ňou, a bolo to krásne...

Bol to jeden z tých okamihov, keď som si vravela, že aj pre toto sme ako klauni potrební, pre to dodanie odvahy a sily a dobrej nálady aj cez bolesť.